Knihy riešiace výchovu zásadne nevyhľadávam, ale ako novopečená mamička si ich sem-tam zo zvedavosti prečítam. Jednou z nich je aj tvorba lenivej matky, o ktorej si myslím, že by jej mali dať šancu nielen matky, ale i ľudia, ktorí prichádzajú s deťmi dennodenne do kontaktu bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú rodičmi.
K lenivej mame som sa dostala náhodou, keď mi pri brázdení internetom vyskočilo odporučenie od Martinusu. Obsah knihy ma zaujal, tak som si začala čítať recenzie a rozhodla som sa jej dať šancu. V prvom rade chcem zdôrazniť, že v dnešnej dobe možno nie každý chápe, že lenivá mama je v tomto prípade prenesený význam. Pretože z prečítania oboch kníh tejto panej mám pocit, že o takúto matku skutočne nejde.
Dovolím si sem pridať jeden citát z knihy, ktorý úplne presne vystihuje (aspoň podľa môjho skromného názoru) výchovný trend dnešnej doby:
„Prijať svoje dieťa nie je ako svoje pokračovanie, nie ako rozšírenie svojho ega, ale ako samostatnú osobnosť, ktorá má vlastné túžby a potreby.“
Samozrejme, že niektorí čitatelia môžu tento citát pochopiť tak, že si majú nechať od svojej ratolesti skákať po hlave. Veď si povedzme na rovinu, že nie málo rodičov z nás sa s takýmito ľuďmi stretáva dennodenne. V tejto knihe to je však úplne inak, čo môžem na základe jej prečítania potvrdiť. Som si istá, že každý z rodičov túži mať zo svojho dieťaťa svoju vernú kópiu (aspoň teda z časti našich pozitívnych vlastností) alebo si prostredníctvom nich splniť svoje vlastné sny, čo sa nám dosiaľ nepodarilo. Nie. Pre mňa je to práve o tomto. Keď jednoducho nebude moje dieťa niečo dokonale ovládať, tak sa s tým zmierim a nebudem doň hustiť, že za každú cenu musí byť vo všetkom najlepšie. Budem sa snažiť v ňom rozvíjať tie veci, v ktorých si myslím, že sa to oplatí a v budúcnosti to zúročí.
Okrem vyššie uvedeného taktiež sympatizujem s názorom, že žena po narodení dieťaťa nie je len mamou, ale taktiež individualitou, kamarátkou, manželkou, ženou s vlastnými záľubami. A v dnešnej dobe nie je problém svojich potomkov vziať niekam so sebou. Buď strávite spoločnú aktivitu spolu (napr. plávanie, babygym atď.), alebo ho na hodinku-dve dáte do detského kútika či postrážiť starým rodičom (ak máte to šťastie). Samozrejme, okrem spomínaných aktivít je toho v dnešnej dobe omnoho viac. V mnohom to máme ťažšie oproti minulosti, v mnohom zase, naopak, ľahšie. Stačí sa občas poriadne začítať do internetu. Mama teda nemá byť otrokom dieťaťa a zasvätiť mu celý život v zmysle, že na svoj život sa vykašle. Veď ako sa hovorí, spokojná mama – spokojné dieťa.
Nedá mi však nepodeliť sa s vami o jednu reakciu, lebo v krátkom znení som si dovolila svoj názor na túto publikáciu zdieľať aj na mojom facebookovom profile. Jedna zo „známych“ mi napísala, kde si má na také veci nájsť čas? Ja neviem, ale nie je náhodou rodičom aj manžel? Isteže, prevláda názor, že muž má živiť rodinu, tak čo by sa ešte po šichte venoval synovi či dcére. To je však trochu chorý a veľmi klamlivý názor súčasnosti. Jasné, že sa mu nemá venovať celý deň, čo ani nie je reálne. Myslím, že tu by sa celkom hodilo porekadlo: „Každý chvíľku ťahá pílku.“ A kde je rodina, kde sú kamošky, kde je možnosť zaobstarať opatrovateľku? Dnes sa to naozaj dá. Jasné, že nie každý má rodinu nablízku, ale prečo nepoprosiť susedku či priateľku?
Som skutočne rada, že táto žena asi vie, o čom hovorí, vzhľadom k tomu, že má takmer dvadsaťročnú prax, ako sama uvádza. Okrem toho by som „lenivú mamu“ povinne dala prečítať mamičkám, považujúcich svojich potomkov za projekt realizácie vlastných nesplnených túžob. Vôbec sa nedivím, že potom je na svete veľa nesamostatných ľudí, ktorí sa nevedia pohnúť od maminkinej sukne do tridsať a viac rokov.
Taktiež by som to povinne dala prečítať všetkým tým rodičom, mysliacim si, že celá populácia sa musí učiť na samé jednotky a byť vo všetkom vynikajúca. Pani Bykovová by mala navštevovať rodičovské združenia v každej jednej škole aspoň raz za mesiac! Objavilo sa aj asi takých päť percent, s ktorými nesúhlasím, ale to nebráni tomu, aby som túto knihu nezaradila do rebríčka svojich obľúbených.
Čomu dávam veľké plus, sú ilustrácie, v ktorých otec pôsobí ako flegmatik a matka ako hysterická ženská. Prosím vás, berte to s nadhľadom. Ide o vtip. Ja som sa na tom dosť pobavila a presvedčila som sa o tom, že naozaj niektoré mamičky preháňajú, keď dajú dieťa na milión päťsto tisíc krúžkov a nevidia výsledok. Moje siahodlhé hodnotenie by som ukončila skvelým citátom:
„Najcennejšie, čo môžeme svojim deťom venovať, je čas.“
– a to je svätá sväto-svätá najpravdivejšia pravda!
