Na jednej veci sa asi všetci zhodneme. Vychovať dieťa je tou najťažšou a zároveň najkrajšou „povinnosťou“ rodičov. Priznávam, že niekedy sa naozaj obávam vyjadriť názor na nejakú výchovnú knihu. Všade sa totiž nájdu ľudia, ktorí majú potrebu všetko komentovať a pritom sa nezabudnúť hrať na najmúdrejších na svete.
To len tak na úvod. V tejto recenzii alebo subjektívnom názore som sa vám rozhodla rozobrať knihu 13 vecí, ktoré psychicky silní rodičia nerobia od Amy Morin, uznávanej psychologičky.
Kto z nás by nechcel byť psychicky silným človekom? Názov je naozaj skvelý, lebo práve ten ma na knihe upútal. Je naozaj neskutočné, ako táto žena v 13 kapitolách dokázala zhrnúť snáď tie najväčšie chyby, ktorých sa mnohí z nás, rodičov (niekedy možno nevedome), dopúšťame. S väčšinou z nich sa stotožňujem nielen ako mama, ale aj ako učiteľka.
Je pekné napísať, že by som podobne chcela postupovať vo výchove svojej dcéry ja. Nebudem sa však tváriť, že mňa chyby obchádzajú. Poďme si však rozobrať obsah knihy. Pokúsim sa to skrátiť, lebo veď tí, čo ma čítate, už veľmi dobre poznáte moje „litánie“. 🙂
Výrazným spôsobom ma upútala najmä táto kapitola: Neočakávajú od svojich detí dokonalosť. Napíšem to len v krátkosti. Toto ma najviac rozčuľuje nielen ako mamu, ale aj ako pedagóga. To, ako rodičia očakávajú, že ich deti budú „dokonalé“, ma privádza do vývrtky, a neraz som sa dostala pre tieto nereálne očakávania do „menších“ konfliktov s rodičmi.
Veď si len predstavte, koľko nás je na svete. Ako by to vyzeralo, keby sme v škole mali všetci samé jednotky na vysvedčeniach, vyštudovali VŠ, robili v IT firme či skúmali zákonitosti kvantovej fyziky (lepší príklad mi momentálne nenapadá). Ako by to vyzeralo, keby nám nemal kto vysypať smeti, uvariť obed v reštaurácii či poupratovať školské chodby?
Z môjho pohľadu je každé zamestnanie dôležité bez ohľadu na to, aké sme mali známky. Neodpustím si na tomto mieste uvedenie jedného pekného citátu. Myslím, že jeho autorom je herec Keenu Reeves: „Bol som vychovávaný tak, aby som si rovnako vážil vrátnika a riaditeľa.“ (Alebo tak nejako). Oceňujem, že niektorým úspešným ľuďom nestúpla sláva do hlavy a stále pôsobia ako bežní smrteľníci.
Kniha takisto obsahuje príklady z reálneho života a zo skúseností autorky. V úvode každej kapitoly nás podnecuje k tomu, aby sme sa zamysleli pomocou jednotlivých bodov nad tým, čo robíme zle (alebo či nevedome nerobíme zo svojho dieťaťa mladšiu verziu seba a nevkladáme doň svoje vlastné nesplnené túžby a sny).
Nie je na svete krásna práve tá inakosť? Ja si napríklad všímam, že moje dieťa začína kresliť, rozprávať prvé slová, a veľmi pekne drží ceruzu (tak asi z neho nejdem teraz robiť najlepšieho futbalistu alebo hádzanára, ale zameriam sa na rozvoj kreativity, a uvidíme, ako sa to v budúcnosti odrazí, či motyka vystrelí, a ak nie – nebudem mu to vyčítať a ešte ho donucovať k tomu, aby bolo lepšie, lebo Janko, Mirka, Zdenka, Jožo už v roku a pol chodia na triatlon).
To večné porovnávanie! Ako keby sme nestresovali dosť samy seba vtedy, keď sa niečo stane, a povieme si, že preboha, mala som ísť na tú pohotovosť, keď si dieťa už niekoľkýkrát udrelo hlavu o zem alebo do steny alebo nechám tak, a potom mi ostatné matky povedia, že som krkavčia mater, lebo som to neriešila?
Keď začnú porovnávať, ja by som sa najradšej prepadla pod zem… Lebo veď neviem, kto vymyslel tie sprosté štatistiky, ale podľa čoho to, prosím vás, robil? A keď sa ešte aj doktorky a doktori toho striktne držia, mám chuť sa ich tiež opýtať, či majú deti.
A to tlačenie do rôznych krúžkov, aby mali deti čo najviac aktivít. Nevravím, že jeden-dva krúžky nie sú OK, aby sa podporovalo niečo, v čom mám podozrenie, že moje dieťa bude dobré… Ale aby ste organizovali každú minútu svojmu dieťaťu? Kde je to pravé detstvo? Kde sú ruky zababrané od piesku či gumáky špinavé od bahna? Kde je čľapkanie vo vode a vŕtanie sa v zemi a kameňoch?
Tu by som si dovolila uviesť jeden príklad z ihriska – jeden otecko povedal chlapcovi: „Nechoď do pieskoviska, budeš špinavý!“ Jasné, mňa tiež nebaví prať stále dookola a vešať, zvesovať bielizeň (no ešteže som sa už žehličky dávno vzdala). Vzdávam hold všetkým sušičkám. Taktiež ma nebaví oprašovať piesok z topánok a podobne, ale nestojí to za tú spokojnosť svojho dieťaťa? Ale však, kto som, aby som súdila, všakže? To je len môj subjektívny názor.
Ďalej sú veľmi smutné príklady, keď si rodič nepripustí, že jeho dieťa má reálny problém – napr. ADHD, dyslexiu, dysgrafiu – len za cenu toho, že z neho chce mať „zdanlivo“ dokonale vychované dieťa. Jedna vec sú rodičia, ktorí si to nepripúšťajú, a potom zase rodičia, ktorí to zneužívajú – lebo veď každá minca má dve strany, čo si budeme nahovárať.
Táto kniha je jednoducho skvelá. Dovolím si ju sama pre seba pomenovať „výchovnou Bibliou“. Hovorí aj o tom, ako sa vyhnúť vnímaniu seba samého ako obeť – tzv. „mentalita obete“, čo všetci veľmi dobre poznáme, keď sa niektorí (s veľkým dôrazom na toto slovo) cítia večne ublížení a za všetky ich chyby môže niekto iný.
Keď už sme pri chybách, v knihe je jedna úžasná a výstižná veta: „Chyby sú úžasní učitelia“ (samozrejme, ako všetko, s mierou). Veď si len zoberte, kam by sme sa my dostali, keby sme sa v našom živote nedopustili nejakých chýb. Chyby predsa posúvajú človeka vpred.
Ku konkrétnym myšlienkam z knihy sa budem venovať v samostatnom článku, kde napíšem všetky, ktoré mňa osobne zaujali. Túto knihu odporúčam všetkými desiatimi. Vo väčšine týchto prípadov som sa, našťastie, nenašla. Je síce pekné napísať, že by som tak chcela aj ja vychovávať svoje dieťa, no tiež sa ako rodič určite dopustím počas života svojho dieťaťa mnohých chýb. Všetci sme len ľudia, a bez chýb to nejde.
Obzvlášť ma zaujali kapitoly Nerobia zo svojho dieťaťa stredobod vesmíru; Nenechajú sa deťmi ovládať; Neočakávajú dokonalosť (o tomto by som chcela písať v samostatnom článku – niekedy v budúcnosti) a Nebránia deťom robiť chyby.
Rovnako vyzdvihujem, akým ľahkým spôsobom autorka všetky informácie podáva. Na začiatku každej kapitoly je konkrétny príbeh nejakej rodiny, z čoho autorka vyvodzuje svoje odporúčania pre nich – a z toho celého mi tak nejako vychádza, že aby ste vychovali dobré dieťa, musíte v prvom rade prevychovať seba.
Takže je to dosť náročné životné poslanie. Poznáte to príslovie: „Pekne žite a dieťa sa pridá“? Kúsok pravdy v tom bude. Veď dieťa napodobňuje naše správanie, tak by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako sa pred ním správame.
V závere kapitol je tiež zhodnotenie, ako sa rodičia v zmene svojich výchovných metód posunuli a tak ďalej. Takisto výzvy na to, aby ste zistili, či ste alebo nie ste psychicky silný rodič. A na záver to najdôležitejšie – zhrnutie toho, čo pomáha a čo NEpomáha plus veci podložené reálnymi výskumami.
Možno to niekedy robíme nechtiac a nevedome, no niekedy dávame deťom nepriamo najavo, že na ne máme nesprávne očakávania. Nebudem už viac rozpisovať, pretože by som asi dnes neskončila. Na „zostručňovaní“ svojich myšlienok budem tuším musieť trocha popracovať.
Súvisiace články
Páči sa ti tento alebo iný článok na stránke? Tak zdieľaj a sleduj ma aj na sociálnych sieťach či v skupine Knižná vášeň a aktuálne knižné akcie na FB.
